Dievča v parku

V súbore šiestich poviedok a jednej mininovely som sa ako autor akosi mimovoľne, spontánne, môžem povedať že až bez koncepcie, snažil zachytiť rôznorodosť žánrov, a – dúfam – aj myšlienkových zápasov a prúdov vo vnútri človeka. Možno aj preto v jednotlivých poviedkach, alebo skôr náčrtoch dlhších prozaických útvarov, je možné postrehnúť „vážne“ prvky (Dievča v parku), smutné groteskno (Očarené duše), retrospektivitu (Spisovateľ), istú rebéliu na hranici reality toho, čo sa mohlo a možno aj malo udiať (Vzbúrený literát).

Pokiaľ ide o prvky, tak si čitateľ po dočítaní určite všimne, že do popredia dvoch poviedok vystupuje ako výrazná črta insomnia, pričom v jednej má za následok následný dejový zvrat (Vejačka), a v druhej ústi do polohy reflexie na daný stav  (Bezssenná noc).

Preto ak beriem do úvahy zvlolenú formu literárneho útvaru, dané poviedky nie sú charekateristické koherenciou v pravom slova zmysle, ani vláčnosťou, ale skôr roztrúsenou fragmentáciou pocitových, teda naozaj subjektívnych názorov pisateľa. Pritom som sa v nich snažil o strohosť a dynamiku. Jenodnoducho: písať bez príkras a úsporne. Výnimkou je snáď len najväčia poviedka, rozdelená do troch častí, kde som sa zámerne pustil do zložitejšiej koncepcie, aby som zistil, čo čitateľ znesie (Vzbúrený literát).

Pokiaľ ide o zjednodušenú interpretáciu charakteristiky postáv a ich prostredia, v ktorom na čitateľa pôsobia, sú rôznorodé: od duševne postihnutého mladíka; slávneho spisovateľa na sklonku života, užívajúceho si slávu v malom mestečku; bohatého, ambiciózneho, sebastredného manažéra z prostredia veľkej strojárenskej firmy; rozorvaného, intelektuála, stanujúceho pri rieke Hron; až po úplne obyčajných bezdomovcov v meste...

Rozsahovo širšie načrtnutá téma je pozorovateľná v mininovele, umiestenenej po spomenutých poviedkach. Priznám sa, že je to moja najmladšia zverejnená literárna práca, v ktorej ide – poviem ošúchane - o zápas v živote mladého človeka predovšetkým so samým sebou. Jej rozsahová šírka neunikne zraku čitateľa; ale som presvedčený, že ho ani neodradí od čítania. Možno aj niečím prekvapí, aj keď po mojich vlastných čitateľských skúsenostiach už nekladiem dôraz na to, aby som niečím ohúril. Skôr je to svedomitá spoveď mladého človeka-športovca, hľadajúceho a balancujúceho na pomedzí - už dúfam - prekonaného „bláznovstva“ a toho dobrého pocitu zo života.