Pútnici a proroci

Izaiáš hovoril: „Bolo to jednej noci v chráme. Videl som zrakom srdca a počul sluchom vnútra. Bolo to ako mäkké svetlo, rozlievajúce sa za svitania a zároveň ako mocný požiar slnečných lúčov. Ako mĺkvy šelest vánku a zároveň ako hrmenie búrky! Zatváral som oči, aby som nevidel to svetlo, ktoré som každou čiastočkou tela cítil horieť okolo seba. Ucítil som blízkosť kohosi, akoby sa ktosi dotkol žeravým uhlíkom mojich perí. Pocítil som prenikavú bolesť a hneď po nej slasť a oslobodenie. A keď som otvoril oči, chrám bol zahalený do šera a horeli už iba svetlá na svietniku a blkotali už len uhlíky na kadidlovom oltári. Odvtedy nosím v sebe akúsi páľavu, z ktorej prýštia slová, ktoré som hovoril vám i všetkým ostatným...“